Aktuality BohosluzbyOznamy

Podporte našu farnosť

Môžete tak urobiť zaslaním vášho daru na náš farský účet:

SK59 0900 0000 0001 0582 4874

Ďakujeme!
  • Láska nie je puto, ale sloboda. Putá z nás robia otrokov. Boh je sloboda. Lásku nesmieme pokladať za bežný ľudský cit. Je to božská sila Stvoriteľa, je to sila nebeského zmŕtvychvstania. čítať ďalej

Liturgický kalendár

Liturgicky kalendar
  • pic
  • pic
  • pic
  • pic
  • pic

Nebojte sa!

Nebojte sa


Tohtoročný 10. marec bol pre nás všetkých dňom kedy sa život v našej krajine radikálne zmenil. Kostoly ostali zatvorené, sväté omše sa začali slúžiť bez účasti ľudu a vzájomný kontakt sme obmedzili na minimum. Mnohí z vás, ktorých som mal možnosť počas týchto zložitých dní stretnúť, či už na ulici alebo v obchode ste sa mi posťažovali, že vám veľmi chýba kostol, Eucharistia a cítite sa osamelí. Verte mi, že ani pohľad do prázdneho kostola pri slúžení svätej omše nie je príjemný.

V týchto dňoch keď je nám kostol akosi ďaleko a nemáme doň prístup sa podobáme Izraelskému národu, ktorý sa dostáva po dobytí Jeruzalema Nabuchodonozorom II. do babylonského zajatia. Pre Izraelitov to bolo obdobie obrovského smútku a beznádeje, obdobie skúšky, ktorú Boh dopustil na svoj národ. Nakoľko kult bol viazaný na chrám mnohí si hovorili: „Boh na nás zabudol, je od nás veľmi ďaleko, vôbec sa nedíva. Nemáme chrám, v ktorom sme prinášali obety, nemáme chrám, v ktorom sme sa modlili k svojmu Bohu.“ Počas babylonského zajatia sa náboženská prax vykonávala v súkromných domoch. Namiesto prinášania obetí sa dostáva do popredia modlitba a čítanie posvätných spisov. Počas týchto ťažkých dní nádej ľuďom dodávajú proroci, ktorí ich uisťujú, že tento čas sa raz skončí a oni sa vrátia do svojej zeme, vrátia sa do svojho chrámu. Aj keď toto zajatie bolo ťažké, pre Izraelitov to bol čas, kedy sa upevnila ich viera v jedného Boha a posilnila viera v Mesiáša.

Obdobie, ktoré prežívame mi veľmi pripomína práve toto obdobie života Izrealského národa. Ani my nemôžeme chodiť do kostola, sväté omše sú bez účasti ľudu, nemôžeme pristupovať k sviatosti zmierenia, ku svätému prijímaniu tak ako sme na to boli zvyknutí. Nemôžeme sa stretávať na verejnosti a obmedzené sú aj naše osobné stretnutia. No zároveň je to čas kedy sa skúša náš charakter, naša ľudskosť, naša viera i vytrvalosť.

V týchto dňoch keď máme viacej času na svojich blízkych i svoje rodiny, zjednocujme sa pri spoločných modlitbách, všímajme si ľudí okolo seba viac ako doposiaľ. Buďme tolerantní, ohľaduplní, neodmietajme podať pomocnú ruku tým, ktorí nás poprosia o pomoc, či už je to sused, ktorého nemáme veľmi radi, alebo starý uhundraný otec, ktorého už nemôžeme vystáť. Práve tam, na vonkajšom fóre sa zhmotňuje naše kresťanstvo. A toto všetko nech je umocnené duchovným svätým prijímaním. 

Smútok a bezútešnosť dní, ktoré prežívame zachytil aj pohľad na svätého otca Františka, ktorý v piatok pred udelením požehnania Urbi et Orbi, osamelý kráčal svätopeterským námestím. Vo svojom príhovore nám  povedal: „V tomto našom svete, ktorý Boh miluje viac než my, sme napredovali plnou rýchlosťou a cítili sa silní a schopní na všetko. Lakomí po zárobku, nechali sme sa pohltiť vecami a vyčerpať náhlením. Nezastavili sme sa pred tvojimi výzvami, nepohli nami vojny a planetárne nespravodlivosti, nepočuli sme volanie chudobných a našej ťažko chorej planéty. Napredovali sme bezohľadne a mysleli sme si, že navždy zostaneme zdraví v tomto chorom svete.“

Situáciou, ktorú práve prežívame ako keby nás Boh chcel donútiť zastaviť sa a hlbšie prežiť obdobie pôstu, ako keby nás chcel priviesť k zmene nášho života i otvoreniu našich sŕdc aby sme si začali viacej všímať tých druhých lebo práve v nich môžeme objaviť jeho samého.            

Izraeliti sa dočkali radosti. Radosť do ich života vstúpila, keď kráľ Kýros osobitným ediktom umožnil všetkým zajatcom vrátiť sa späť do svojej vlasti a obnoviť zničený Jeruzalem i chrám. Určite dni návratu do vlasti neboli ľahké. Po prvotnej eufórii musia čeliť viacerým výzvam, často krát sú znechutení a slabí lebo všetko napreduje veľmi pomaly. No ich vytrvalosť je odmenená obrovskou radosťou, o ktorej čítame v knihe Nehemiášovej /Neh 8,1-18/ o radosti, ktorá po rokoch zachvátila všetkých keď mohli pod vedením kňaza Ezdráša opäť spoločne sláviť Sviatok stánkov.

Pevne verím, že podiel na takejto istej radosti z návratu do našich chrámov budeme mať všetci po skončení obdobia karantény, keď sa  budeme môcť vrátiť späť do našich kostolov a k spoločným sláveniam.    

Babylonské zajatie trvalo určitý čas a až potom prichádza vyslobodenie a radosť, aj my si musíme byť vedomí toho, že musíme prejsť určitým obdobím aby sa veci dali do poriadku a počas tohto času musíme rešpektovať nariadenia a byť ohľaduplní a tolerantní k tým druhým, nepozerať sa len na seba. Tento čas, ktorý práve prežívame je časom rozhodnutia, ako sa rozhodneme? „Koľkí ľudia v týchto dňoch prejavujú trpezlivosť, šíria nádej a snažia sa nezasievať paniku, ale spoluzodpovednosť. Koľkí otcovia, mamy, starí rodičia, či učitelia ukazujú našim deťom malými a každodennými gestami, ako čeliť a prechádzať krízou prispôsobením svojich zvykov, povznášať zrak a podnecovať modlitbu. Koľkí ľudia sa modlia, obetujú a prihovárajú za dobro všetkých,“ hovorí svätý otec.  Modlitba a tichá služba – toto sú naše víťazné zbrane.

Nikto z nás si určite nemyslel, že takto budeme sláviť aj Veľkonočné sviatky. Ale radostnú zvesť veľkonočného rána kedy Pán Ježiš vstal zmŕtvych nedokázal umlčať nikto. Nedokázal ju uzatvoriť kameň v hrobe a nedokáže ju zastaviť ani karanténa. Táto správa sa musí šíriť do celého sveta, správa o tom, že je tu ktosi, kto je mocnejší ako smrť a do nášho sveta prináša život. Táto radostná správa priniesla radosť všetkým, ktorí ju počuli. Vysušila slzy beznádeje a smútok premenila na radosť. Po tme, v ktorej sa ľudstvo nachádzalo napokon vyšlo slnko. Možno aj my sa v tomto čase nachádzame v akejsi tme beznádeje, neistoty a smútku, ktorý je podobný smútku apoštolov, ktorý prežívali po potupnej smrti svojho majstra za zatvorenými dverami večeradla. Aj my tak ako oni sme zatvorení vo svojich domovoch a cítime strach. Pýtame sa, čo bude, ako sa to bude ďalej vyvíjať. Ale všetci veľmi dobre vieme, že na Kalvárii sa veľkonočný príbeh nekončí, on pokračuje ďalej až k veľkonočnému ránu, ktoré všetkých napĺňa neskonalou radosťou. Radosťou, ktorá nevychádza z prázdneho hrobu, ale zo stretnutia so zmŕtvychvstalým Pánom, ktorý bol umučený a žije.

Všetkým vám zo srdca želám aby ste aj počas tohtoročných Veľkonočných sviatkov, ktoré budú určite iné na aké sme boli zvyknutí, na vlastnej koži zažili toto stretnutie, stretnutie so zmŕtvychvstalým Pánom, ktorý rozptýli každú neistotu a zaženie všetok strach z našich sŕdc. Buďme vnímaví aby sme všetci zaregistrovali tie krásne slová, ktoré kedysi povedal ženám pri prázdnom hrobe, slová, ktoré rozptýlili neistotu a radikálne zmenili ich život: „Nebojte sa!“

Nech Zmrtvychvstalý Pán rozptýli strach v našich srdciach a nech nás naplní istotou a radosťou, ktorou horeli srdcia všetkých, ktorí sa s ním po jeho zmŕtvychvstaní stretli.


farár B. Varga