Spomenuli sme si na nášho rodáka kňaza ThDr. Vojtecha Jenčíka

Podrobnosti

Napriek ťažkým časom, ktoré prežívame v týchto dňoch sme si vo svojich modlitbách, ale aj pri Pánovom oltári spomenuli na nášho rodáka, kňaza Vojtecha Jenčíka. Vojtech Jenčík sa narodil 22. októbra 1920 a v tomto roku sme si pripomenuli jeho sté nedožité životné jubileum. 

Vojtech Jenčík pochádzal z viacdetnej rodiny, v ktorej sa narodil ako prvý. 31. októbra v tom istom roku bol pokrstený v gréckokatolíckom kostole miestnym farárom Štefanom Jaczkom. Základné vzdelanie získal v Gréckokatolíckej ľudovej škole v rodných Sečovciach. 1. septembra 1926 nastúpil do prvého ročníka spolu so svojim mladším bratom Jozefom. Bol usilovným žiakom, o čom svedčia vynikajúce známky na jeho vysvedčeniach. Po ukončení ľudovej školy sa prihlásil na prijímacie pohovory do Reálneho gymnázia v Michalovciach. Nakoľko prijímacie pohovory urobil veľmi dobre bol ihneď prijatý do druhého ročníka. Napriek snahám a usilovnosti druhý polrok bol preňho náročný a učivo nezvládol. Preto ročník musel opakovať ešte raz. Počiatočný neúspech ho neodradil a hoci každý deň vlakom cestoval do Michaloviec, celé gymnaziálne štúdium  ukončil s vyznamenaním 11. júna 1940.

Po ukončení štúdií je vnútorne presvedčený, že jeho životným poslaním je kňazstvo. Obrovský vplyv na dušu mladého človeka a jeho duchovný vývin počas gymnaziálnych štúdií mal kňaz Dr. Štefan Hlaváč, ktorý v tom čase na gymnáziu vyučoval. U študentov bol veľmi obľúbený. A možno práve osobné stretnutia s Dr. Štefanom Hlaváčom, dobré svedectvo jeho kňazského života ho utvrdili v presvedčení, že si zvolil kňazstvo v západnom obrade.

Po maturite posiela prihlášku na štúdium teológie na Cyrilometodskú bohosloveckú fakultu v Bratislave a na jeseň v roku 1940 začína duchovnú formáciu ku kňazstvu a teologické štúdia. Hneď v prvom ročníku žiada svojho biskupa Jozefa Čárskeho o zmenu rítu. Po nutných administratívnych úkonoch dostáva od Svätej Stolice v októbri 1941 povolenie. K štúdiu pristupoval zodpovedne a s láskou o čom svedčia skvelé výsledky a známky v indexe. Ukončenie teologického štúdia bolo poznačené 2. svetovou vojnou, ktorá sa dotkla aj Bratislavy.  Kňazské svätenia prijal 31. 3. 1945 v Bratislave, z rúk rektora seminára a zároveň biskupa ThDr. Michala Buzalku.

Nakoľko vojna mu bránila vrátiť sa do rodných Sečoviec a spolu so svojimi najbližšími a rodákmi sláviť prvú svätú omšu, ostáva v Bratislave a svoju prvú svätú omšu slávi v Dóme sv. Martina len za účasti kostolníka.

Svoju prvú dispozíciu dostáva 1. apríla 1945 za kaplána do farnosti Dunajská Lužná v Trnavskej diecéze. Po ukončení vojny sa vracia do svojej diecézy a jeho ďalším kaplánskym miestom od 1. júla 1945 je Nižný Hrušov. Aj tu pôsobí len krátko a po roku 1. júla 1946 odchádza za kaplána do Košických Olšan. Ani tu sa však nezdržal dlho, od 1. septembra ho biskup Jozef Čársky povoláva za kaplána do Košíc, do Farnosti sv. Alžbety. Svoje pôsobenie v Košiciach zobral Jenčík veľmi zodpovedne, okrem vzorného plnenia si svojich povinností požiadal biskupský úrad o možnosť pokračovať v teologických štúdiách  na Rímskokatolíckej fakulte v Bratislave. Po odsúhlasení štúdia biskupom Čárskym sa mladý kňaz horlivo pustil do štúdia. Poslednú skúšku urobil 14. septembra 1950 a obhájil doktorskú prácu.

Ako väzeň bol vždy zamestnaný, napríklad v Jáchymove pracoval v bani, kde bol aj zavalený, v Mírove pracoval vo výrobni lustrov. Aj keď vo väzení bola strava veľmi chatrná vždy sa vedel s radosťou a láskou rozdeliť so svojím biednym prídelom. Keď mu počas väzenia zomrel otec, pohrebu sa zúčastniť nemohol a na príkaz Štátnej bezpečnosti otec nemohol mať cirkevný pohreb. Po istom čase jednoduchý pohrebný obrad tajne vykonal gréckokatolícky farár Mikuláš Hlaváč. Vo väzení nikdy nestrácal vieru a aj túto ťažkú životnú situáciu sa snažil prijímať ako plnenie Božej vôle.

Jeho trest po udelení amnestie mu skrátili na 13 rokov a 9. mája 1960 bol prepustený z väzby. Vo vyšetrovacej väzbe strávil takmer 28 mesiacov a vo väzení 5 a pol roka, spolu 8 rokov. Po prepustení z väzenia sa vracia do rodných Sečoviec, ale nájsť si prácu bolo veľmi ťažké nakoľko patril medzi tých, ktorí nevyhovovali režimu. Nakoniec sa zamestnal v Cukrovare v Trebišove a neskôr v Mliekarniach v Michalovciach. Od roku 1962 popri zamestnaní externe študoval chemickú priemyslovku v Humennom, ktorú ukončil s vyznamenaním 19. júna 1965. Počas práce v mliekarni dostal povolenie krátko zastupovať duchovného v Charitnom domove v Brehove.

V marci 1968 na žiadosť veriacich zo Žalobína je kapitulným vikárom ThDr. Štefanom Onderkom, ktorý mu vybavil dovolenie, preložený za administrátora do farnosti Žalobín. Koncom marca sa Jenčík rozlúčil so svojim civilným zamestnaním v Michalovciach a od 1. apríla 1968 nastupuje ako duchovný správca do farnosti Žalobín. V tejto farnosti veľmi obetavo a s veľkou láskou pôsobil až do svojej smrti. V roku 1971 sa uvažovalo o jeho preložení do väčšej farnosti Solivar v Prešove. Nevieme nič bližšie o tejto záležitosti okrem jedného listu od kapitulného vikára ThDr. Štefana Onderku z 28.101971, v ktorom Jenčíkovi napísal, že: „Na vaše požiadanie, vzhľadom na udané dôvody odvolávame dispozíciu vdp. Dr. Jenčíka správcu fary v Žalobíne do Solivaru a ponechávame ho na doterajšom pôsobisku.“  Tu môžeme vidieť, že Dr. Jenčík uviedol svoje dôvody, aby do Solivaru nenastúpil.

Dr. Jenčík okrem pastoračnej činnosti sa venoval aj náboženskej tvorbe. Veľkým prínosom preňho bola aj jeho jazyková zdatnosť, pretože plynule ovládal jazyk maďarský, anglicky, francúzsky a taliansky. Jeho najbohatšou tvorbou boli homílie, ktoré si vždy starostlivo písal. Ich obsah odzrkadľuje jeho vnútro, vnútro kňaza, ktorý v zodpovednej príprave chcel byť dobrým nástrojom hlasu Ducha Svätého. Osobitnú časť jeho tvorby tvorí takmer 40 básni, ktoré sa nám zachovali. V nich sa dotýka svojho vzťahu k rodnému kraju, vnútornej slobody človeka, ale aj svojho vzťahu k Bohu. Sú známe aj jeho dve divadelné hry, ktoré sa nám zachovali. „Jak pionier Vladko Koval ježibabu prevychoval“ a „Moja krv – tvoja krv.“

Tí, ktorí ho poznali, jednotne o ňom tvrdia, že bol človekom s veľkým srdcom pre druhých. Vedel si nájsť čas pre každého a práve tým, že si dokázal nájsť čas pre ich starosti a problémy si mnohých získal. Bol komunikatívny, srdečný veľmi ľudsky a veľmi hlboko prežíval svoj osobný vzťah s Bohom. Mnohí kňazi, ale aj intelektuáli ho často navštevovali, v jeho spoločnosti sa vždy tešili nie len štedrému pohosteniu, ale aj skvelej debate o dôležitých a vážnych veciach.

Vyšetrovanie a väzenie zanechalo na každom odsúdencovi trvalé následky na celý život, ktorý obyčajne nebol dlhý. Skrátiť ho mali aj špeciálne jedy vo forme injekcií, ktoré mali postupne účinkovať a nakoniec ukončiť nevinný život. Tu je treba hľadať aj dôvod predčasnej smrti Dr. Vojtecha Jenčíka. Pán života a smrti si ho povolal k sebe pondelok ráno 22. marca v roku 1976.  Ráno slúžil sv. omšu a pri nej si ľudia všimli na ňom síce maličkosť, ale niečo čo u neho nebolo zvykom – nebol oholený. Po sv. omši chcel ísť autom do Vranova nad Topľou, ale odpadol ešte v garáži. Privolaný lekár skonštatoval smrť. Zomrel vo veku 56 rokov života a 31 rokov kňazskej služby. Pohrebné obrady sa konali v Žalobíne 24. marca za účasti veľkého počtu kňazov i veriacich. Pochovaný je v rodných Sečovciach. Zádušnú sv. omšu a pohrebné obrady vykonal ThDr. Štefan Onderko, kapitulný vikár.

Hoci jeho život i kňazská služba neboli dlhé, vykonal a pretrpel oveľa viac ako tí, ktorí žili veľmi dlho. Košická diecéza v ňom stratila veľkého a obetavého kňaza, ale tým, že ho Boh uznal nebeskej slávy dostala v nebi veľkého orodovníka.

Dr. Vojtech Jenčík je aj pre nás veľkým vzorom hodným nasledovania, je človekom, ktorý dokázal v úžasnej pokore prijať svoj život, ktorý bol často krát popretkávaný rôznymi úskaliami, ťažkosťami, ktorým musel vo svojom živote čeliť, no nikdy zo svojho zraku nestratil svoje životné rozhodnutie, cieľ pre ktorý sa rozhodol, nestratil Krista, ktorému počas celého svojho života slúžil, jeho sa snažil objavovať v ľuďoch, ku ktorým bol poslaný a húževnato a vytrvalo počas celého svojho života kráčal za ním.

A toto je aj naša úloha, možno ani náš život nebude ľahký a často krát bude popretkávaný a doprevádzaný rôznymi ťažkosťami, peripetiami, ktorým v živote budeme musieť čeliť, nedajme sa však znechutiť, nestraťme zo svojho zreteľu cieľ, nestraťme Krista, pre ktorého sme sa rozhodli a aj napriek ťažkostiam, ktoré v živote určite prídu vytrvajme na svojej životnej ceste, vytrvajme na ceste za Kristom.

Obzvlášť v tomto dušičkovom čase akosi intenzívnejšie cítime, že na tejto ceste nie sme sami, stále sme doprevádzaní naším Nebeským Otcom a jeho požehnaním, no povzbudivým príkladom na tejto ceste sú pre nás tí, ktorí dobre prežili svoj pozemský život a v jeho závere sa zjednotili s Nebeským Otcom v nebeskej sláve. Pevne veríme, že do tohto nekonečného zástupu oslávených sa zaradil aj náš rodák, Kristov kňaz Vojtech Jenčík, ktorý sa nenechal životom znechutiť, nech je nám povzbudením, vzorom, ale i orodovníkom pred Božou tvárou.

Posledná aktualizácia: piatok, 06. november 2020, 13:27