Keď vrcholí jar a začína leto, keď je jeseň v plnom prúde a sme v očakávaní prvých zimných pohladení mrazom i vetrom, vždy máme dostatok dôvodov tešiť sa zo života. Keď už pre nič iné, tak už len preto, že život je darom Boha. V týchto dôležitých okamihoch života, keď človek dospieva, tak ako jar dospieva k letu, alebo keď sa zdá, že to najlepšie sme už prežili a už je to za nami, ako keď jeseň zoblieka prírodu z jej šiat, vtedy je nám Božím darom matka. Božia matka. Mária. Máj a október. Mesiace, kedy sa k nej častejšie, a snáď aj vrúcnejšie, modlíme. 

Akoby tie guľôčky ruženca patrili iba do starých a zošúverených rúk. Tak si to myslíme, vysvetľujeme, hovoríme. A mýlime sa.

 

Keď nás príliš poznačí detstvo a mladosť, dospelosť je zložitá a ťažká. Keď jeseň nie je zberom ovocia prežitého a neustále prežívaného života, je zložitá a ťažká. Každopádne je tu Mária. Božia Matka.

Je tu, lebo nás učí. Učí nás radosti a viere, ako píše vo svojej encyklike pápež František, keď cituje slová sv. Justína. Lebo ona sama túto vieru a radosť počala, keď prijala anjelovo posolstvo (LF 58). A potom už po celý život počúvala a zachovávala Slovo vo svojom srdci. Aj my môžeme mať radosť, keď budeme tí, ktorí „počúvajú slovo, zachovávajú ho v dobrom a šľachetnom srdci a s vytrvalosťou prinášajú úrodu“ (Lk 8, 15).

Počúvať a zachovávať. V tom prežívať radosť. Tomu nás učí aj modlitba, ktorá nás sprevádza viac ako inokedy počas októbrových dní. Modlitba kontemplácie Kristovej tváre. Modlitba Ruženca. My túto modlitbu potrebujeme. Potrebujeme ju neustále. Viac ako na sklonku života ju potrebujeme, keď do života vchádzame. Potrebujeme ju nevyhnutne, keď sme ponorený do strastí života. Ako to dosvedčuje aj pápež Urban IV., keď sa vyslovuje, že „každodenná modlitba ruženca kresťanovi zabezpečí vždy nové milosti.“ Aby sme to všetko zvládli. Kresťan nevyhnutne potrebuje, a je to aj jeho úlohou,  „upriamiť pohľad na Kristovu tvár, uprostred denných udalostí a utrpení jeho ľudského života spoznať v nej tajomstvo a tak uchopiť božský jas definitívne zjavený v zmŕtvychvstalom Pánovi, ktorý sedí v sláve po pravici Otca. Kontemplujúc túto tvár, otvárame sa na prijatie tajomstva života Najsvätejšej Trojice, aby sme stále znova zakúšali lásku Otca a tešili sa v radosti Ducha Svätého.“ (RMV 9).

Mária počúvala a zachovávala vo svojom srdci Ježišove slová i celý Jeho život (porov. Lk , 19). „Spomienky na Ježiša, vtlačené do jej srdca, ju sprevádzali vo všetkých životných situáciách a viedli ju k uvažovaniu nad rôznymi chvíľami jej života, keď stála pri svojom Synovi. Boli akýmsi ružencom, ktorý odriekala nepretržite počas svojho pozemského života.“ (RMV 11)

My to tiež potrebujeme. Omnoho viac ako Mária. Mať Krista vtlačeného do srdca. Potrebujeme si Ho tam „vtláčať“ už teraz. Vtláčať, teda poznávať Ho, uvažovať nad Jeho život, slovami. Poznať hĺbku Jeho slov (nie vysychajúce plytčiny slov spevákov a hercov) , lebo sú to slová života.

Akoby tie guľôčky ruženca patrili do všetkých rúk. Tak si to nemyslíme, tak o tom nehovoríme. A mýlime sa.

Lebo každý ďalší Anjelský pozdrav „Zdravas´ Mária“, je krôčikom viery k radostnej večnosti.

Lubomír Miškovič, kaplán