MANUÁL K PRACOVNÉMU ZOŠITU

XVII. a XVIII. téma

DESATORO

    „Kto som ja, aby som išiel k faraónovi a aby som vyviedol Izraelitov z Egypta?“
Toto boli slová Mojžiša (Ex 3, 11), keď mu Boh oznámil úlohu pre ktorú si ho vyvolil. Bola to úloha výnimočná a Boh si predsa vybral jednoduchého človeka, o ktorom nám Sväté Písmo hovorí: „...Mojžiš bol veľmi tichý muž, tichší ako všetci ostatní ľudia na svete.“ (Nm 12, 3)
Boh nepotrebuje ľudí, čo veria vo vlastnú silu a schopnosti, ale ľudí jednoduchých a dôverujúcich, aby sa cez zázraky v ich životoch oslávil. A práve Mojžišova jednoduchosť a pokora ho na ňom najviac zaujala.
Bol vychovaný na faraónovom dvore. Dostal sa naň vďaka faraónovej dcére, ktorá ho ako malé bábätko vytiahla z rieky Níl.
Mal 40 rokov, keď sa neúspešne rozhodol bojovať za slobodu a po svojom úteku z Egypta viedol jednoduchý kočovný život. Pri putovní púšťou videl zrazu horieť ker. Prehovoril k nemu sám Boh, no on sa zdráha a vyslovuje jednu námietku za druhou. „Kto som ja?“ To je Mojžišov problém. Uvedomuje si vlastnú nespôsobilosť, ale Boh ho posilňuje a prepožičiava mu autoritu svojou uisťujúcou prítomnosťou: „Budem s tebou." Nestačí mu, čo zažil, potrebuje, aby sa Boh predstavil jasnejšie, a to slovami: „Ja som, ktorý som!“
Boh vyviedol Izraelský národ z Egypta a viedol ho do zasľúbenej zeme. Na hore Sinaj im dal Božie prikázania a uzavrel s nimi zmluvu.
Ja budem tvojim bohom a vy budete mojim ľudom.
Slová, ktoré povedal platia pre každého z nás, pretože i my sme sa stali vyvoleným Božím ľudom, keď s nami Boh v Ježišovi Kristovi uzatvoril ,, novú a večnú zmluvu“

Na púšti dal izraelitom Boh prostredníctvom Mojžiša Desatoro Božích prikázaní:



1. prikázanie - Ja som Pán, Boh tvoj! Nebudeš mať iných Bohov okrem mňa,aby si sa im klaňal.
2. prikázanie - Nevezmeš meno Božie nadarmo.
3. prikázanie - Spomeň si, aby si deň sviatočný svätil.
4. prikázanie - Cti svojho otca i svoju matku.
5. prikázanie - Nezabiješ.
6. prikázanie - Nezosmilníš.
7. prikázanie - Nepokradneš.
8. prikázanie - Nepreriekneš krivého svedectva proti blížnemu svojmu.
9. prikázanie - Nepožiadaš manželku blížneho svojho.
10. prikázanie - Nepožiadaš majetok svojho blížneho, ani ničoho, čo jeho je.


PREČÍTAJ SI O DESATORE:

Prikázanie lásky k Bohu a k blížnemu nachádza sa obšírnejšie v Desatore božích prikázaní.
Desatoro prikázaní vyhlásil Boh na hore Sinaj Izraelitom a odovzdal ich napísané na dvoch kamenných tabuliach, Mojžišovi, vodcovi Izraelitov.
Aj my sme povinní zachovávať desatoro božích prikázaní, lebo Ježiš Kristus ich potvrdil a prikázal zachovávať (Mt 5, 17).

HLAVNÉ PRIKÁZANIE LÁSKY

Hlavné prikázanie, čo všetky ostatné prikázania v sebe obsahuje, je prikázanie lásky k Bohu a k blížnemu.
Prikázanie lásky k Bohu znie takto: "Milovať budeš Pána, Boha svojho, celým svojím srdcom, celou svojou dušou, celou svojou mysľou a zo všetkej sily" (Mt 2, 37; Mk 12, 39).
Boh v tomto prikázaní žiada, aby sme ho milovali nadovšetko. Nadovšetko milujeme Boha vtedy, keď ho viacej milujeme ako všetko na svete a radšej si volíme všetko stratiť, ako Boha ťažkým hriechom uraziť.

Boha máme milovať:

1. preto, lebo je nekonečne dokonalý a teda lásky najhodnejší;
2. preto, lebo všetko dobré máme od neho.

Sv. Blanka mala rada svojho syna Ľudovíta, zo srdca ho mala rada a predsa hovorievala: "Radšej by som bola, aby to dieťa umrelo, ako by malo neskoršie Boha len jediným hriechom uraziť." Dobrý kresťan radšej má Boha, ako priateľov, rodičov, známych svojich, ba radšej ako seba a preto zaprie svoje telo, svoje žiadosti a náruživosti, zriekne sa hriešnych radostí k vôli Bohu. Život je krátky a kto sa jeho hriešnych radostí z lásky k Bohu zriekne, ten bude obdarený večným, radostným životom.


Prikázanie lásky k blížnemu znie takto: "Milovať budeš blížneho svojho ako seba samého'' (Mt 22, 39).
Seba samých máme milovať tak, že sa máme viacej starať o dušu ako o telo (Mt 16, 26).
Blížneho ako seba samého milujeme vtedy, keď zachovávame toto prikázanie Ježiša Krista: "Všetko, čokoľvek chcete, aby ľudia robili vám, aj vy robte im" (Mt 7, 12).

Láska k blížnemu nezáleží len v slovách alebo v citoch alebo v dobroprajnosti. Sv. apoštol Jakub vraví: "Keby brat a sestra nemali odev a potrebovali by každodennej potravy a keby im niekto z vás riekol "Iďte v pokoji, zohrejte sa a najedzte sa!" - "ale nedali by ste im, čoho telo potrebuje, čo to bude platné?" (Jak 2, 5). Kresťanská láska je teda dobročinnosť. Každý dobre vie, komu má lásku preukázať, či už dobrou radou, či štedrosťou, či pomocou práce, či úprimnosťou a potešením. Po tom poznať dobrého katolíka, že dobre činí blížnym všade, a kam len chodí, je milosrdným samaritánom.


XIX. téma

PRVÉ, DRUHÉ A TRETIE BOŽIE PRIKÁZANIE

1. prikázanie
JA SOM PÁN, BOH TVOJ! NEBUDEŠ MAŤ INÝCH BOHOV OKREM MŇA, ABY SI SA IM KLAŇAL

Toto Božie prikázanie hovorí o tom, že len jednému Bohu máme veriť, klaňať sa, milovať Ho a počúvať. Máme sa s ním rozprávať pri modlitbe.

Treba dôverovať úplne Bohu. Je to prikázanie viery, nádeje a lásky k Bohu.
Proti tomuto prikázaniu v otázkach viery sa previňuje aj ten, čo popiera nejakú pravdu, ktorej máme veriť. Taktiež ak pochybujeme a sme voči viere ľahostajní (nevzdelávame sa v náboženských veciach).
Proti tomuto prikázaniu v otázkach nádeje sa prehrešuje ten, to si zúfa – nedôveruje Bohu a taktiež ak sa až opovážlivo spolieha na Božie milosrdenstvo.
Proti tomuto prikázaniu v otázkach lásky prehrešujeme každým jedeným hriechom, lebo hriech uráža Božiu lásku.
Človek má vzdávať Bohu patričnú úctu.
Nebudeš sa klaňať iným bohom obsahuje v sebe aj to, ak človek uprednostňuje
napríklad bohatstvo a iné veci pred Bohom.
Prikázanie zahŕňa aj veštenie, mágiu, povery. Treba odmietnuť všetky formy veštenia. Človek si v nich podmaňuje skryté mocnosti, ktoré predstavujú nebezpečenstvo. Milovať svojho blížneho znamená okrem lásky aj to, aby človek chcel pre druhého dobro, priali mu dobro.


2. prikázanie:

NEVEZMEŠ MENO BOŽIE NADARMO

Meno Boha a svätých máme používať pri modlitbe a v rozhovore o Bohu. Vyslovujeme ich vždy s úctou. Božie meno a mená svätých nemáme používať, keď sme nahnevaní, nazlostení alebo len tak.
Božie meno treba mať v úcte, rovnako meno Ježiša, Márie a svätých.
Nemáme ich vyslovovať zbytočne, len vtedy, ak tým človek Boha velebí a oslavuje. Nemôže byť použité ako zahrešenie, rúhanie, urážať Boha.
Toto prikázanie obsahuje aj prísahu. Veriaci nemá prisahať a volať si Boha za svedka. Patrí sem aj nedodržanie sľubu, ktorý dáme.

3. prikázanie:

SPOMEŇ SI, ABY SI DEŇ SVIATOČNÝ SVÄTIL

V nedeľu a v prikázaný sviatok mame ísť do kostola na celú sv. omšu, nemáme ťažko pracovať a čas venovať rodine, rozhovorom, skutkom lásky a modlitbe.
Toto prikázanie nám prikazuje sláviť nedeľu a prikázané sviatky účasťou na svätej omši a zároveň to má byť deň oddychu, kedy človek nemôže vykonávať ťažkú prácu.
Nedeľa je dňom, ktorý môžeme venovať sebe, rodine, odpočinku, kultúre, spoločenskému životu.
Prečo práve nedeľa? V nedeľu vstal Ježiš zmŕtvych. Boh keď stvoril svet, siedmy deň odpočíval.

XX. téma

ŠTVRTÉ, PIATE A ÔSME BOŽIE PRIKÁZANIE

4. prikázanie CTI SVOJHO OTCA I SVOJU MATKU

Rodičov máme vždy milovať a ctiť si ich, máme ich poslúchať, pomáhať im a modliť sa za nich.
Boh chce, aby si človek vážil a ctil svojich rodičov, ktorým vďačí za život. Prikázanie prikazuje úctu k rodičom, starým rodičom, učiteľom,
zamestnávateľom, podriadeným, predstaviteľom štátu atď...
Tiež prikazuje lásku k rodičom a poslušnosť, vďačnosť, nepohŕdať svojimi rodičmi a
pomáhať im.
Rodičia majú svoje deti s láskou vychovávať, postarať sa o ich potreby, vytvárať
harmonickú rodinu. Sú zodpovední za kresťanskú výchovu svojich detí.

5. prikázanie:NEZABIJEŠ

Zdravie a život si chránime tak, že sa máme správne obliekať, veľa spať, zdravo sa stravovať, mať pohyb a nerobiť nič, čo nášmu zdraviu a zdraviu iných ľudí škodí.

Piate prikázanie predstavuje každé ubližovanie sebe a iným na tele alebo na duši.
Voči sebe človek porušuje prikázanie aj vtedy, ak zanedbáva svoje zdravie a nestará sa oň, ubližuje si fajčením, nadmerným požívaním alkoholu a drog a všetkým, čo ubližuje jeho telu a duši a tiež samovražda.
Každý hnev, nadávanie iným, fyzické ubližovanie iným, nenávisť a samozrejme vražda patrí do tohto prikázania. Všetky únosy, terorizmus, týranie.
Vražda nenarodených detí a eutanázia sú ťažké hriechy. Nenarodené dieťa nemá možnosť sa brániť.
Hriechom proti piatemu prikázaniu je aj každé konanie, ktoré vyvolá v druhých spáchanie hriechu. Je to pokúšanie.

8. prikázanie:

NEPRERIEKNEŠ KRIVÉHO SVEDECTVA PROTI SVOJMU BLÍŽNEMU

Toto prikázanie hovorí o tom, že nemáme klamať, žalovať, ohovárať a osočovať. Sľubovať môžeme len vtedy, keď vieme, že sľub dodržíme
Pravda je to, čo máme hovoriť.
Nemožno o druhých zle hovoriť, osočovať ich, odsudzovať, posudzovať, hovoriť klamstvá a poškodzovať ich dobré meno a česť.
Ak človek oklame, má to napraviť. Nemožno krivo svedčiť.



XXI. téma

ŠIESTE A DEVIATE BOŽIE PRIKÁZANIE

Aby sme si uchovali čistotu tela i duše, nemáme pozerať nevhodné filmy, časopisy, hovoriť škaredé slová, vtipy a nemáme sa vysmievať z lásky medzi mužom a ženou.

Láska je darom pre človeka. Toto prikázanie nám zakazuje pozerať na nepekné obrázky, počúvať a hovoriť neslušné vtipy a ďalšie nemravné veci, ktoré ohrozujú naši čistotu.

Boh v šiestom prikázaní prikazuje, aby sme boli hanbliví v myšlienkach, v pohľadoch, v slovách a skutkoch a tiež, aby sme užívali prostriedky na zachovanie čistoty srdca.

Prostriedky na zachovanie čistoty srdca sú:

1. vyhýbať sa zlým spoločnostiam;
2. strážiť si zmysly;
3. častejšie sa spovedať a pristupovať k svätému prijímaniu;
4. v čase pokušenia prosiť o pomoc Boha a Pannu Máriu;
5. mať na mysli, že Boh všetko vidí;
6. mať na mysli, že v hociktorej chvíli môžeme zomrieť.


9. prikázanie:

NEPOŽIADAŠ MANŽELKU BLÍŽNEHO SVOJHO

V deviatom prikázaní Boh prikazuje, aby sa manželská vernosť nenarušovala ani myšlienkami a žiadosťami.

V deviatom prikázaní Boh zakazuje žiadať si cudziu manželku alebo cudzieho manžela (túžiť po nich).

Kresťan sa má vyvarovať nezriadenosti a má si zachovať čisté srdce a myseľ, vedieť sa ovládať. Prikázanie zakazuje telesnú žiadostivosť.

XXII. téma

SIEDME A DESIATE BOŽIE PRIKÁZANIE

7. prikázanie

NEPOKRADNEŠ

Toto Božie prikázanie hovorí o tom, že nemáme si privlastňovať to, čo nám nepatrí.

Človek má právo na súkromné vlastníctvo. Ostatní to musia rešpektovať. Človek nemá právo siahnuť na cudziu vec, ktorá mu nepatrí. Nemôže si neoprávnene prisvojiť niečo, čo nie je jeho, teda ukradnúť mu to.
Patrí sem aj spravodlivá mzda zo strany zamestnávateľov, vyplácanie miezd. Tiež štát je zodpovedný za blaho občanov. Medzi národmi má panovať solidarita. Máme robiť dobročinné skutky a pomôcť iným, ak sú v núdzi.

Boh v siedmom prikázaní zakazuje robiť škodu na cudzom majetku.

Škoda na cudzom majetku sa robí:


1. krádežou - krádež pácha, kto si potajomky a bezprávne berie cudzí majetok. Ani deti nesmú brať veci svojim rodičom potajomky, bez ich vedomia a dovolenia.
2. lúpežou - lúpež pácha, kto si násilím a bezprávne berie cudzí majetok.
3. podržaním si nájdenej veci;
4. úžerou - úžeru pácha, kto od pôžičky žiada nezákonité úroky a vôbec, kto núdzu blížneho zneužíva k nespravodlivému zisku.
5. klamstvom - klamstvo pácha, kto predáva pokazený alebo menej hodnotný tovar; kto pri predávaní klame kupujúceho falošnými váhami a mierami: kto falšuje peniaze a iné ceniny
6. ničením vecí, ktoré nie sú naším osobným majetkom
7. zanedbaním povinnej platenej práce.

Boh v siedmom prikázaní prikazuje:

1. aby sme na cudzí majetok nesiahali;
2. aby sme si spoločný a verejný majetok vážili;
3. aby sme nahradili škodu, ktorú sme urobili na cudzom majetku.

     Maj v úctivosti majetok blížneho a takisto spoločný majetok, ktorý slúži nám všetkým. Váž si i svoj majetok, nepremrhaj ho ľahkomyseľne, mysli na to, že v čase choroby, staroby alebo v prípade nešťastia budeš ho potrebovať. Kto si nevie vážiť cent, nevie si vážiť ani tej práce, ktorá ho k nemu priviedla.
     Nebuď skúpym. Keď máš majetok, ktorý ti viac prináša, ako na výživu potrebuješ, vtedy otvor svoje srdce blížnemu, v núdzi. Buď štedrým!


10. prikázanie:

NEPOŽIADAŠ MAJETKU SVOJHO BLÍŽNEHO, ANI NIČOHO, ČO JEHO JE

V desiatom prikázaní Boh prikazuje, aby sme boli spokojní so svojim majetkom a vedeli dopriať, každému, nezávideli a vedeli sa podeliť.
V desiatom prikázaní Boh zakazuje žiadať si nespravodlivo cudzí majetok.
     Človek sa previňuje proti prikázaniu chamtivosťou a závisťou, keď druhým nepraje to, čo majú, závidí im to. Závisť patrí medzi sedem hlavných hriechov. Nezriadená túžba po bohatstve, lakomstvo, spôsobuje prestúpenie tohto prikázania.


XXIII. téma

HRIECH

PREČÍTAJ SI O HRIECHU:

     Hriech je previnenie proti rozumu, proti pravde a proti správnemu svedomiu. Je to priestupok proti opravdivej láske k Bohu a k blížnemu. Zraňuje prirodzenosť človeka a narúša ľudskú solidaritu. Hriech bol definovaný ako „skutok alebo slovo, alebo túžba proti večnému zákonu“.
     Hriech je urážka Boha. Hriech sa stavia proti láske Boha k nám a odvracia od neho naše srdce. Podobne ako prvotný hriech, je neposlušnosťou, vzburou proti Bohu, pretože človek chce byť „ako Boh“ (Gn 3,5), a teda poznať a určiť, čo je dobro a zlo. Hriech je teda „láskou k sebe až po opovrhnutie Bohom“. Pre toto pyšné vyvyšovanie seba je hriech pravým opakom Ježišovej poslušnosti, ktorá uskutočnila spásu.
Povedať to môžeme aj jednoduchšie, že hriech je vedome a dobrovoľné prestúpenie Božieho príkazu.
     Dnešný svet stratil cit pre hriech ... Má strach zo všetkého okrem hriechu: zo znečistenia ovzdušia, zákerných chorôb, vojny, zo straty zamestnania ... Ježiš nás však
upozorňuje: „Nebojte sa tých; čo zabíjajú telo, ale dušu zabiť nemôžu. Skôr sa bojte toho, ktorý môže i dušu i telo zahubiť v pekle“ (Mt 10,28).
     Následky i konkrétnu podobu hriechu všetci veľmi dobre poznáme - denne sa s ním stretávame - tak ako apoštol Pavol pred 2000 rokmi: aj dnes sú ľudia plní „neprávosti, zloby, lakomstva, ničomnosti, plní závisti, vrážd, svárov, ľsti, zlomyseľnosti; sú klebetní, utŕhačskí, nenávidia Boha, urážajú iných, sú pyšní, povyšujú sa, vymýšľajú zlo, neposlúchajú rodičov, sú nerozumní, vierolomní, bezcitní a nemilosrdní. Hoci dobre vedia o Božom ustanovení, že tí, čo robia také veci, zasluhujú si smrť, nielen že to sami robia, ale aj schvaľujú, keď to robia iní“ (Rim 1,29-31). Nechceme si priznať svoj hriech.
     Hriech páchame vtedy, keď neposlúchame Boha. To, čo Boh chce, aby sme robili, vieme z Desatora prikázaní, ktoré nám on dal. V Desatore prikázaní nám Boh hovorí, aby sme ho milovali z celého srdca a ľudí z lásky k nemu.
    Boh nám odpustí všetky naše hriechy, ak ich naozaj ľutujeme. V úkone ľútosti hovoríme Bohu, že veľmi ľutujeme, že sme ho urazili, pretože ho milujeme. A že nenávidíme všetky svoje hriechy a sľubujeme, že sa budeme snažiť nikdy viacej nehrešiť. Svoje hriechy máme naozaj ľutovať preto, lebo zarmucujú Boha, ktorý je Dobrota sama, a preto, lebo spôsobili Ježišovo utrpenie na kríži.

ROZLIŠUJEME ŤAŽKÝ A ĽAHKÝ HRIECH

Ťažký (smrteľný) - ničí lásku v mojom srdci, odvracia ma od Boha, ktorý je mojím posledným cieľom. Musia byť splnené tri podmienky: ide o veľmi vážnu vec, konám s plným vedomím a slobodne. Závažnosť vymedzuje desať Božích prikázaní.

Ľahký (všedný) - v menej vážnej veci nezachovám mieru, alebo v závažnej veci mi chýba plné poznanie a slobodný súhlas.
Ak nie som schopný pomenovať svoje hriechy, upadnem do nich znovu. Prečo? Lebo hriech nazýva dobrým to, čo je zlé. Preto musí byť hriech jasne pomenovaný. Podobne ako lekár, ktorý skôr ako začne liečiť či ošetrovať, musí najprv stanoviť diagnózu (určiť chorobu).

AKÉ SÚ PROSTRIEDKY NA ODPUSTENIE HRIECHOV?

     Prvou a hlavnou sviatosťou na odpustenie hriechov je krst. Na odpustenie závažných hriechov po krste je potrebná sviatosť zmierenia.
Krst môžeme prijať len raz v živote. Sviatosť zmierenia (sv. spoveď) sa opakuje podľa potreby. Vždy pri nej musíme pristupovať s úprimnou ľútosťou. Hriech ktorý si nepriznáme a neoľutujeme nám Boh nemôže odpustiť.

HLAVNÉ HRIECHY

1. Pýcha
2. Lakomstvo
3. Smilstvo
4. Závisť
5. Obžerstvo
6. Hnev
7. Lenivosť

CUDZIE HRIECHY

1. Dávať iným radu na hriech
2. Povzbudzovať iných na hriech
3. Iným kázať hrešiť
4. Súhlasiť s hriechom iných
5. Pomáhať pri hriechu iných
6. Mlčať pri hriechu iných
7. Zastávať hriechy iných
8. Netrestať hriechy iných
9. Chváliť hriechy iných

DO NEBA VOLAJÚCE HRIECHY

1. Úmyselná vražda
2. Zväčšovanie biedy chudobných, vdov a sirôt
3. Nevyplatenie zaslúženej mzdy za vykonanú prácu

HRIECHY PROTI DUCHU SVÄTÉMU

1. Opovážlivo sa spoliehať na Božie milosrdenstvo
2. Pochybovať o Božom milosrdenstve a zúfať si
3. Odporovať poznanej zjavenej pravde
4. Závidieť blížnemu milosť Božiu
5. Zatvrdiť si srdce proti spasiteľnému napomenutiu
6. Zotrvávať tvrdošijne v nekajúcnosti

XXIV. téma

SPYTOVANIE SVEDOMIA

Spytovať svedomie znamená: rozmýšľať nad tým, aké hriechy sme spáchali.

SVEDOMIE

     Svedomie je vnútorný hlas, ktorý nám hovorí, či je zamýšľaný alebo vykonaný skutok dobrý alebo zlý. Je to Boží hlas v nás. Okrem toho nás vnútorný hlas svedomia napomína, aby sme dobré vykonali a zlého sa chránili. Svedomie je viac ako pamäť, pamäť nám vie povedať, čo sme vykonali; svedomie nám vie povedať aj to, či naše skutky, slová a myšlienky boli dobré alebo zlé.

SVEDOMIE SI MÁME SPYTOVAŤ TAKTO:

1. rozmýšľame, kedy sme sa posledný raz vyspovedali, či naša spoveď bola dobrá a či sme si vykonali uloženú pokutu;

2. rozmýšľame, aké hriechy sme spáchali.

a) Hriechy možno spáchať skutkami, slovami, žiadosťami, myšlienkami a zanedbaním dobrého.

b) Pri spytovaní svedomia berme do úvahy, že niektoré okolnosti majú vplyv na veľkosť hriechu.

c) Máme sa usilovať zistiť aj počet smrteľných hriechov, aspoň približne, keď nevieme presne.

XXV. téma

ĽÚTOSŤ

Ľútosť je bolesť duše nad spáchanými hriechmi a predsavzatie robiť pokánie.

     Rozhodne musíme oľutovať všetky smrteľné hriechy.
     Kto neľutuje, že spáchal smrteľné hriechy, prijíma sviatosť pokánia nehodne: ani jeden
hriech mu nie je odpustený a pácha ešte ďalší hriech, svätokrádež.
     K skutočnej ľútosti nás pohne rozjímanie nad umučením Ježiša Krista, nad urážkou, ktorú Bohu spôsobujeme hriechom a nad trestami, ktoré sme si za spáchané hriechy od Boha zaslúžili.
     Sviatosť pokánia môžeme hodne prijať dvojakou ľútosťou: dokonalou a nedokonalou.
     Aj dokonalá, aj nedokonalá ľútosť majú nadprirodzenú pohnútku: urazil som Boha, spôsobil som bolesť trpiacemu Kristu Ježišovi, zaslúžil som si tresty od Boha.

Kedy je naša ľútosť nedokonalá?

    Naša ľútosť je menej dokonalá vtedy, keď ľutujeme len preto, lebo sme si za spáchané hriechy zaslúžili Božie tresty.

Kedy je naša ľútosť dokonalá?

     Naša ľútosť je dokonalá vtedy, keď ľutujeme preto, lebo sme spáchanými hriechmi urazili Boha.
Ak sa chceme zbaviť smrteľných hriechov a nemáme možnosť pristúpiť k sviatosti pokánia, vzbuďme si dokonalú ľútosť a hriechy nám budú odpustené. Pri najbližšej spovedi si však musíme tieto hriechy vyspovedať.


XXVI. téma

SVIATOSŤ ZMIERENIA

Sviatosť pokánia (sviatosť zmierenia, sv. spoveď) je sviatosť, v ktorej nám Boh cez službu kňaza odpúšťa hriechy, spáchané po krste.

USTANOVENIE

Sviatosť pokánia ustanovil Ježiš Kristus v deň svojho vzkriesenia, keď povedal apoštolom: "Prijmite Ducha Svätého; komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu zadržíte hriechy, budú mu zadržané.“ (Jn 20, 22-23).
Moc odpúšťať a zadržiavať hriechy prešla z apoštolov na biskupov; biskupi ju dávajú kňazom.

KEĎ PRIJMEME SVIATOSŤ POKÁNIA, DOSIAHNEME:

1. odpustenie hriechov;
2. odpustenie večného trestu (ak sme si ho zaslúžilí); 3. odpustenie dočasných trestov aspoň sčiastky;
4. posväcujúcu milosť alebo jej rozmnoženie;
5. nárok na pomáhajúcu milosť.

BOŽIE TRESTY


     Sviatosť pokánia nás zbavuje aj hriechov, ktoré sme spáchali, aj trestov božích, ktoré sme si za spáchané hriechy zaslúžili. Božie tresty, ktoré si za spáchané hriechy zasluhujeme, sú dvojaké:
1. večný trest, ktorý sa odpyká v pekle,
2. dočasné tresty, ktoré sa odpykávajú alebo na tomto svete alebo v očistci. Za všedné hriechy si zasluhujeme od Boha dočasné tresty, za smrteľný hriech si zasluhujeme aj dočasné tresty, aj večný trest. Dĺžka dočasných trestov sa novými hriechmi zväčšuje. Večný trest sa nemôže predĺžiť, lebo nemá konca, ale jeho sila sa môže zväčšovať.

MILOSŤ POSVÄCUJÚCA

Kto nemá posväcujúcu milosť, v sviatosti pokánia ju dostane. Kto posväcujúcu
milosť má, tomu sa rozmnoží, keď prijme sviatosť pokánia.
Na prijatie sviatosti pokánia sa máme chystať tak, že prosíme Ducha Svätého, aby nám pomohol poznať, aké hriechy sme spáchali a aby nám pomohol oľutovať ich.

ABY SME SVIATOSŤ POKÁNIA HODNE PRIJALI, MUSÍME:

1. spytovať si svedomie;
2. ľutovať, že sme spáchali hriechy;
3. urobiť si silné predsavzatie, že smrteľný hriech nechceme nikdy spáchať a že sa
chceme chrániť aj všedných hriechov viac ako doteraz; 4. vyspovedať sa;
5. zadosťučiniť za svoje hriechy (vykonať pokutu).


XXVII. téma

POSLEDNÁ VEČERA

     Ježiš Kristus ustanovil Sviatosť Oltárnu pri Poslednej večeri. Sviatosť Oltárnu prisľúbil Ježiš Kristus po zázračnom rozmnožení chleba na púšti (Jn 6, 22-60).
     O ustanovení Sviatosti Oltárnej čítame v Písme svätom slová: "Keď teda večerali, Ježíš vzal chlieb, požehnal ho, lámal a dával svojím učeníkom, hovoriac: 'Vezmite a jedzte z neho všetci: Toto je moje telo, ktoré sa obetuje za vás'. A vzal kalich, vďaky vzdával a dal im ho, hovoriac: 'Vezmite a pite z neho všetci: Toto je kalich mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás i za mnohých na odpustenie hriechov. Je to krv novej a večnej zmluvy. Toto robte na moju pamiatku!'"
(Porovnaj Mt 26, 26-28; Mk 14, 22-24; Lk 22, 19-20; 1 Kor 11, 23-25).

Evanjelista Matúš píše:
„Pri večeri vzal Ježiš chlieb a dobrorečil, lámal ho a dával učeníkom, hovoriac: "Vezmite a jedzte: toto je moje telo." Potom vzal kalich, vzdával vďaky a dal im ho, hovoriac: "Pite z neho všetci: toto je moja krv novej zmluvy, ktorá sa vylieva za všetkých na odpustenie hriechov. Hovorím vám: Odteraz už nebudem piť z tohoto plodu viniča až do dňa, keď ho budem piť s vami nový v kráľovstve svojho Otca." (Mt 26, 26-29)


Pamiatku ustanovenia Sviatosti Oltárnej si pripomíname pri každej svätej omši, najmä však na Zelený štvrtok a na sviatok Božieho Tela.
     Keď Ježiš Kristus povedal slová "toto je moje telo", chlieb sa premenil na jeho skutočné telo a keď vypovedal slová "toto je moja krv", víno sa premenilo na jeho skutočnú krv.
Premenila sa len podstata chleba a vína, ale "spôsoby" chleba a vína zostali nepremenené. Pod 'spôsobmi' chleba a vína rozumieme to, čo z chleba a vína vnímajú naše zmysly, napríklad: podoba, farba, vôňa ap. Keďže ľudské zmysly vnímajú len 'spôsoby' a nevnímajú podstatu vecí, apoštoli po premenení chleba a vína na telo a krv Ježiša Krista nevnímali svojimi zmyslami ani telo, ani krv, len verili, že Ježiš Kristus hovorí pravdu.
Ježiš Kristus dal moc a rozkaz premieňať chlieb na jeho telo a víno na jeho krv apoštolom, keď im povedal: "Toto robte na moju pamiatku." Táto moc prešla od apoštolov na biskupov a kňazov.
Biskupi a kňazi premieňajú chlieb na telo a víno na krv Ježiša Krista pri svätej omši, keď opakujú slová Ježiša Krista "toto je moje telo" a "toto je moja krv".
Telo Ježiša Krista pod spôsobom chleba a krv Ježiša Krista pod spôsobom vína, voláme Sviatosť Oltárna.

UDALOSTI VEĽKEJ NOCI

Pán Ježiš je pribitý na kríž a na ňom umiera

Ježiš - bezbranný, nahý, omdlievajúci a chvejúci sa od bolesti - je pribíjaný na kríž. Najprv Mu pribíjajú ruky, potom nohy.
Len čo bol Ježiš pribitý na kríž, silní muži kríž postavili a prudko ho vrazili do pripravenej jamy. Božiemu Synovi to spôsobilo nevýslovné muky. Pilát potom pripravil nápis v jazyku hebrejskom, gréckom a latinskom a pripevnil ho na kríž nad Ježišovu hlavu. Znel: „Ježiš Nazaretský, kráľ židovský“ (Ján 19,19).
Tí, čo stáli pod krížom, ticho očakávali koniec tohto strašného výjavu. Ježiš jasne a zvučne zvolal, akoby zaznel hlas trúby s ozvenou celého stvorenstva: „Dokonané je!“ „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha“ (Jn 19,30; Lk 23,46). Sklonil hlavu na hruď a zomrel. V strašnej temnote, zdanlivo Bohom opustený, Kristus vypil do dna kalich ľudskej biedy.
Nikdy predtým nebola zem svedkom podobnej udalosti. Ohromený zástup so zatajeným dychom hľadel na Spasiteľa. Temnota opäť zahalila zem a ozvalo sa hromové dunenie. Nastalo prudké zemetrasenie. Ľudia sa klátili a padali jeden cez druhého. Nastal divoký zmätok a zdesenie. Z okolitých hôr s rachotom padali skaly do údolia. Hroby sa otvárali a vydali svojich mŕtvych.

Pán Ježiš vstal z mŕtvych

Ženy chceli preukázať poslednú úctu k telu, ktoré malo byť podľa nich definitívne pochované. Ale v Božom pláne nebolo, aby smrť navždy porazila život. Je tu zemetrasenie, strach vojakov, otvorený a prázdny hrob. Anjel uisťuje ženy a oznamuje im: "Viem, že hľadáte Ježiša, ktorý bol ukrižovaný. Niet ho tu, lebo vstal, ako povedal". On, ktorý je zálohou života, neumiera, je základom našej odvahy, účinným znakom lásky, ktorá vyháňa strach. Po Veľkej noci nie sme sami, ponechaní sami na seba. Veď on žije stále, aby sa za nás prihováral. Základom našej istoty je Pán Ježiš, víťaz nad smrťou a nad peklom.

Zmŕtvychvstalý Ježiš sa zjavuje emauzským učeníkom

     Ženy sa už stretli s Ježišom. Muži sú ešte omráčení udalosťami a svoj pohľad nevedia upriamiť tam, kde by našli toho, ktorý im chýba. Ježiš prevezme iniciatívu a pridá sa k dvom pocestným do Emáuz. Vyhreší ich pre hluchotu na Božie slovo a ako pravý Učiteľ a Zjavovateľ im otvorí myseľ i srdce, aby mohli pochopiť Písmo. Seba ponúkne ako kľúč, ktorým môžu všetko pochopiť
Cesta do Emáuz je symbolom našej cesty životom. Dvaja učeníci hľadajú toho, ktorého ešte nespoznávajú a ktorý je s nimi. Keď sa začína zvečerievať, z ľudskej slušnosti mu ponúknu pohostenie. Ale v skutočnosti on klope na dvere a chce byť ich hosťom a pripravuje sa dať im svoj chlieb. V tom sa im otvorili oči a spoznali ho. Cesta našej viery si vyžaduje pokrm, ktorý by nám dal silu pokračovať v ceste. A ním môže byť iba on. On je Chlieb života. Takým sa prejavil v Emauzach a obaja sa vydajú na cestu, z evanjelizovaných sa stávajú evanjelizujúci. Keď prídu do Jeruzalema, uvedomia si, že ich opäť predišiel: "Pán naozaj vstal z mŕtvych a zjavil sa Šimonovi". V celom našom kresťanskom živote je to stále on, čo nás sprevádza a predchádza. My spoločne kráčame so Vzkrieseným, vo Vzkriesenom a ku Vzkriesenému.

Pán Ježiš vystupuje do neba

    Ježiš sa lúči so svojimi učeníkmi. Začína sa cesta jeho najbližších učeníkov, jeho Cirkvi, zo storočí do storočí. Bude to dlhá cesta časom a priestorom, od Jeruzalema až po celú Palestínu, po celom svete. Ježiš sa od nich viditeľne vzdiaľuje. Istotne sa vráti, ale nie hneď. Od chvíle, keď ho nebeský Otec v nebi povýšil nad všetko stvorenstvo, nebeské brány sú už bez mreží. Cesta svetla vedie do domu spoločného Otca. Kristus, ktorý vystúpil na nebesia, všetkým pripravuje príbytok. Všetkých nás tam čaká.




XXVIII. a XXIX. téma

O EUCHARISTII

 Pri svätom prijímaní požívame telo a krv Ježiša Krista pod spôsobmi chleba a vína, ako pokrm a nápoj pre udržanie a zveľadenie nadprirodzeného života.

POKRM PRIRODZENÝ A POKRM NADPRIRODZENÝ

     Prirodzený život udržiavame a zveľaďujeme prirodzeným pokrmom a nápojom, ktoré
nám dáva zem.
    Nadprirodzený život udržiavame a zveľaďujeme nadprirodzeným pokrmom a nápojom: telom a krvou Ježiša Krista pod spôsobmi chleba a vína. Preto voláme Sviatosť Oltárnu nebeským pokrmom a nebeským nápojom. Tento pokrm a nápoj nám nemohla po skytnúť zem, poskytlo nám ho nebo. Pán Ježiš predpovedal o Sviatosti Oltárnej, že to bude chlieb, ktorý zostúpil z neba.
     
     Sviatosť Oltárnu prijíma pod obidvoma spôsobmi (pod spôsobom chleba aj pod spôsobmi vína) len kňaz a biskup, keď slúžia svätú omšu. Veriaci ľud ju obvykle prijíma len pod spôsobom chleba. Ale pod spôsobmi chleba je prítomný celý Ježiš Kristus, teda aj jeho krv, takže kto prijíma len pod spôsobmi chleba, prijíma nielen telo Pánovo, ale aj jeho krv.
Ježíš Kristus rozkázal požívať svoje telo týmito slovami: "Ak
nebudete jesť moje telo a piť moju krv, nebudete mať v sebe (nadprirodzený) život" (Jn 6, 54).

MOC PREMIENAŤ CHLIEB A VÍNO NA TELO A KRV PÁNA JEŽIŠA
     
     Ježiš Kristus dal moc a rozkaz premieňať chlieb na jeho telo a víno na jeho krv apoštolom, keď im povedal: "Toto robte na moju pamiatku." Táto moc prešla od apoštolov na biskupov a kňazov.

    Biskupi a kňazi premieňajú chlieb na telo a víno na krv Ježiša Krista pri svätej omši, keď opakujú slová Ježiša Krista "toto je moje telo" a "toto je moja krv". Deje sa to cez časť sv. omše, ktorú voláme premenenie.

SVÄTÉ PRIJÍMANIE:

1. rozmnožuje v nás milosť posväcujúcu;
2. oslabuje našu náchylnosť k zlému;
3. očisťuje nás od všedných hriechov.

Týchto milosti býva účastný len ten, kto prijíma hodne; kto prijíma nehodne, pácha smrteľný hriech (svätokrádež). Kto ide na sväté prijímanie v stave smrteľného hriechu, prijíma nehodne (svätokrádežne). Kto má všedné hriechy, môže pristúpiť k svätému prijímaniu, ak si ich pred svätým prijímaním oľutuje. Oľutované všedné hriechy mu budú pri svätom prijímaní odpustené.

PRÍPRAVA NA SV. PRIJÍMANIE

     Aby sme prijímali hodne, máme sa na sväté prijímanie pripraviť duševne i telesne.
Ako sa máme pripraviť na sväté prijímanie duševne?

     Na sväté prijímanie sa máme duševne pripraviť takto:

1. ak máme smrteľný hriech, vyspovedáme sa z neho;
2. všedné hriechy aspoň oľutujeme;
3. vykonáme prípravné modlitby.

     Ako sa máme pripraviť na sväté prijímanie telesne?

     Na sväté prijímanie sa máme telesne pripraviť tak, že hodinu pred svätým prijímaním nič nejeme a okrem vody nič nepijeme.
    Uvedený pôst pred svätým prijímaním sa volá eucharistický pôst. Kto poruší predpísaný eucharistický pôst a ide na sväté prijímanie, prijíma nehodne (svätokrádežne). Prírodná voda neruší eucharistický pôst. Ani nutné použitie liekov chorými. Smrteľne chorí sú oslobodení od uvedeného pôstu.
Po svätom prijímaní sa máme Pánu Ježišovi klaňať a v modlitbe sa mu poďakovať za preukázané milosti.


PRISĽÚBENIA BOŽSKÉHO SRDCA

(9. prvých piatkov)

    Dôležité je nielen to, aby sme boli v milosti posväcujúcej, t.z. vyspovedaní, ale predovšetkým, aby sme prijali Kristovo Telo na prvý piatok v mesiaci a toto sv. prijímanie obetovali na odprosenie Božského Srdca.

Ctitelia Božského Srdca obsiahnu:

1. všetky milosti potrebné ich stavu;
2. pokoj v rodinách;
3. potechu vo všetkých protivenstvách;
4. ochranu v živote, ale osobitne v hodine smrti;
5. požehnanie na všetky podujatia;
6. žriedlo a nekonečné more milosrdenstva v Božskom srdci pre hriešnikov;
7. horlivosť vlažným dušiam;
8. horlivým dušiam pokrok v dokonalosti;
9. požehnanie domom, v ktorých uctievajú obraz Božského Srdca;
10. kňazom veľké milosti pri práci na spáse duší;
11. tým, čo rozširujú pobožnosť Božského Srdca, istotu, že budú zapísaní v samom Srdci Ježišovom.
12. Sľubujem v prehojnom milosrdenstve svojho Srdca, že tým, čo si vykonajú pobožnosť deväť po sebe nasledujúcich prvých piatkov, dám milosť kajúcnosti, že nezomrú bez mojej milosti, ani bez prijatia svätých sviatostí a moje Srdce im bude bezpečným útočišťom v hodinu smrti.

     "Vyzývam Vás, drahí bratia a sestry, hľadieť s dôverou na Božské Srdce Ježišovo a často opakovať najmä v tomto mesiaci júni: Najsvätejšie Srdce Ježišovo, v teba dôverujem" (sv. Ján Pavol II.).



XXX. téma

SVÄTÁ OMŠA

PREČÍTAJ SI ZO SV. PÍSMA:

     A on hovoril: "Vezmi svojho syna, svojho jediného syna Izáka, ktorého miluješ, a choď do krajiny "Morja"! Tam ho obetuj ako zápalnú obetu na jednom z vrchov, ktorý ti ukážem." Abrahám vstal včasráno, osedlal osla, zobral so sebou dvoch svojich sluhov a svojho syna Izáka a narúbal dreva na zápalnú obetu. Potom sa vybral na miesto, ktoré mu označil Boh. Na tretí deň, keď Abrahám zdvihol oči, zďaleka uvidel to miesto. Tu Abrahám povedal svojim sluhom: "Vy ostaňte tu s oslom, ja a chlapec pôjdeme až tamto. Pomodlíme sa a vrátime sa k vám." Potom vzal Abrahám drevo na zápalnú obetu a naložil ho na svojho syna Izáka; sám vzal oheň a nôž a takto šli obaja spolu. Tu povedal Izák svojmu otcovi Abrahámovi: "Otče!" On mu odvetil: "Hľa, tu som, syn môj!" A on mu povedal: "Drevo a oheň na zápalnú obetu je tu, kde však je baránok na zápalnú obetu?" Abrahám mu odvetil: "Boh si už obstará baránka na zápalnú obetu, syn môj." A išli obaja spolu ďalej. Keď došli na miesto, ktoré mu označil Boh, Abrahám tam postavil oltár, naukladal drevo, poviazal svojho syna Izáka a položil ho na oltár na drevo. Potom Abrahám siahol rukou a vzal nôž, aby zabil svojho syna. Vtedy naň zavolal Pánov anjel z neba: "Abrahám, Abrahám!" On odpovedal: "Tu som." On mu povedal: "Nevystieraj ruku na chlapca a neubližuj mu! Teraz som totiž poznal, že sa bojíš Boha a neušetril si svojho jediného syna kvôli mne." /Gn 22, 2-12/
Bolo už okolo dvanástej hodiny a nastala tma po celej zemi až do tretej hodiny popoludní. Slnko sa zatmelo, chrámová opona sa roztrhla napoly a Ježiš zvolal mocným hlasom: "Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha." Po tých slovách vydýchol. /Lk 23, 44-46/

MYŠLIENKA SV. JUSTÍNA O SV. OMŠI:

     Pri každej obete chválime Stvoriteľa všetkého skrze jeho Syna Ježiša Krista a skrze Ducha Svätého. V deň nazývaný dňom Slnka všetci, či už bývajú v mestách, alebo na vidieku, schádzajú sa na to isté miesto a čítajú pamäti apoštolov alebo spisy prorokov, pokiaľ to čas dovolí. /sv. Justín/

PREČÍTAJ SI SPOLU S RODIČMI O SV. OMŠI:

    Ježiš svoju lásku a poslušnosť k nebeskému Otcovi dokázal na kríži. Nebeský Otec ho poslal na svet, aby nás zachránil. Splnil to svojou obetou na kríži. Pri poslednej večeri ustanovil posvätnú hostinu, ktorá nám sprítomňuje obetu kríža. Premenil chlieb a víno na svoje Telo a Krv. Apoštolom prikázal, aby toto robili na jeho pamiatku. To sa uskutočňuje vo svätej omši.
Kdekoľvek na svete my kresťania slávime sv. omšu – obetnú hostinu – slávime pamiatku Poslednej večere a tým sprítomňujeme obetu kríža. Ježiš chce, aby sme často
slávili sv. omšu – jeho obetnú hostinu – a z nej žili. Preto je sv. omša stredobodom nášho kresťanského života. Delí sa na dve časti - bohoslužbu slova a bohoslužbu obety.
Svätá omša, obeta na kríži a Posledná večera je jedna a tá istá Kristova obeta.

PREČÍTAJ SI ZO SV. PÍSMA:

Pán Ježiš v podobenstve hovorí: „Rozsievač vyšiel rozsievať. Ako sial, niektoré zrná padli na kraj cesty; prileteli vtáky a pozobali ich. Iné padli na skalnatú pôdu, kde nemali veľa zeme, a hneď vzišli, lebo neboli hlboko v zemi; ale keď vyšlo slnko, zahoreli, a pretože nemali koreňa, uschli. Zasa iné padli do tŕnia, ale tŕnie vyrástlo a udusilo ich. Iné zrná padli do dobrej zeme a priniesli úrodu: jedno stonásobnú, iné šesťdesiatnásobnú a iné tridsaťnásobnú. Kto má uši, nech počúva! / Mk 4, 3-8/

PREČÍTAJ SI SPOLU S RODIČMI O PRVEJ ČASTI SV. OMŠE:

Pri stole Božieho slova – ambóne
V bohoslužbe slova k nám hovorí sám Boh. Pán Ježiš mal čo povedať ľuďom o svojom nebeskom Otcovi a o Božom kráľovstve. Často hlásal Božie slovo a to nie len pri stole, ale aj na iných miestach pri rôznych príležitostiach. Keď sa zišlo okolo neho veľa ľudí, učil ich. Vždy ho pozorne počúvali a divili sa jeho slovám. Všetky tieto slová a skutky Pána Ježiša sú zapísané vo Sv. písme.
V bohoslužbe slova k nám hovorí Boh. Božie slovo čítame pri sv. omši zo Sv. písma a má dopadnúť do našej duše ako zrno pšenice do úrodnej pôdy. Miesto v kostole z ktorého zaznieva sa volá ambón. Pán Ježiš chce, aby sme Božie slovo pozorne počúvali, ale aj uskutočňovali.

PREČÍTAJ SI ZO SV. PÍSMA:

     V prvý deň sviatkov Nekvasených chlebov, keď zabíjali veľkonočného baránka, povedali mu jeho učeníci: "Kde ti máme ísť pripraviť veľkonočnú večeru?" Poslal dvoch zo svojich učeníkov a vravel im: "Choďte do mesta. Tam stretnete človeka, ktorý bude niesť džbán vody. Choďte za ním a pánovi domu, do ktorého vojde, povedzte: "Učiteľ odkazuje: Kde je pre mňa miestnosť v ktorej by som mohol jesť so svojimi učeníkmi veľkonočného baránka?" On vám ukáže veľkú hornú sieň, prestretú a pripravenú. Tam nám prichystajte." /Mk 14, 12-15/

PREČÍTAJ SI SPOLU S RODIČMI O DRUHEJ ČASTI SV. OMŠE:

Pri eucharistickom stole – obetnom oltári
Ježiš prisľúbil, že on bude pokrmom pre večný život. Mnohí ho vtedy nechápali, ako môže dať seba za pokrm. On vtedy myslel na Poslednú večeru. Apoštoli ju pripravili vo
večeradle. To bola obetná hostina. Aj nám treba pripraviť obetnú hostinu. Našim večeradlom je kostol a stolom je obetný oltár. Namiesto apoštolov sme tu my. Prinášame dary, modlime sa nad nimi, vzdávame vďaky, oslavujeme Boha, slávime jeho tajomstvo, ktoré ustanovil pri poslednej večeri. Spájame sa s obetou Ježiša Krista.
Slávením bohoslužby obety vyjadrujeme ochotu spolu s Kristom darovať sa Bohu.