O sviatosti

„Dôverné spoločenstvo manželského života a lásky... ustanovil Stvoriteľ a vybavil vlastnými zákonmi... Sám Boh je pôvodcom manželstva.“ Povolanie na manželstvo je vpísané do samej prirodzenosti muža a ženy, ako vyšli zo Stvoriteľových rúk. ... Lebo človek je stvorený na obraz a podobu Boha, ktorý sám „je Láska“ (1 Jn 4, 8. 16). Keďže ho Boh stvoril ako muža a ženu, ich vzájomná láska sa stáva obrazom absolútnej a večnej lásky, ktorou Boh miluje človeka.

Tým, že proroci videli zmluvu Boha s Izraelom ako obraz výlučnej a vernej manželskej lásky, pripravovali vedomie vyvoleného ľudu, aby hlbšie chápal jednotu a nerozlučiteľnosť manželstva. Knihy Rút a Tobiáš podávajú dojemné svedectvá o vznešenom chápaní manželstva a o vernosti a nežnosti manželov. V Piesni piesní Tradícia vždy videla jedinečné vyjadrenie ľudskej lásky, lebo je odbleskom Božej lásky, lásky „silnej ako smrť“, ktorú „ani prívaly vody nemôžu uhasiť“ (Pies 8, 6-7).

V latinskom obrade sa sviatosť manželstva medzi dvoma veriacimi katolíkmi normálne slávi počas svätej omše vzhľadom na to, že všetky sviatosti sú späté s Kristovým veľkonočným tajomstvom. V Eucharistii sa uskutočňuje pamiatka Novej zmluvy, ktorou sa Kristus navždy spojil s Cirkvou, svojou milovanou nevestou, za ktorú vydal seba samého. Je teda vhodné, aby manželia spečatili svoj súhlas dať sa jeden druhému obetou svojich životov tým, že ju spoja s obetou Krista za svoju Cirkev, sprítomnenou v eucharistickej obete, a prijmú Eucharistiu, aby účasťou na tom istom Kristovom tele a na tej istej Kristovej krvi boli „jedno telo“ v Kristovi.

Podľa latinskej tradície si manželia ako vysluhovatelia Kristovej milosti navzájom udeľujú sviatosť manželstva tým, že pred Cirkvou vyjadria svoj súhlas. Cirkev považuje výmenu súhlasu medzi manželmi za nevyhnutný prvok, ktorý „dáva vznik manželstvu“. Ak súhlas chýba, manželstvo nejestvuje. Súhlas má byť úkonom vôle každej zo zmluvných strán, bez nátlaku alebo veľkého strachu vyvolaného zvonku. Takýto súhlas nemôže nahradiť nijaká ľudská moc. Ak táto sloboda chýba, manželstvo je neplatné.

Z tohto dôvodu Cirkev normálne vyžaduje od svojich veriacich cirkevnú formu uzavretia manželstva. Viacero dôvodov prispieva na vysvetlenie tohto rozhodnutia:

• sviatostné manželstvo je liturgický úkon. Preto je vhodné, aby sa slávilo vo verejnej liturgii Cirkvi;
• manželstvo uvádza do cirkevného stavu (ordo), vytvára práva a povinnosti v Cirkvi medzi manželmi a voči deťom;
• pretože manželstvo je životným stavom v Cirkvi, je potrebné, aby bola istota o uzavretí manželstva (odtiaľ povinnosť mať svedkov);
• verejný ráz súhlasu chráni manželský súhlas, keď raz bol daný, a pomáha zostať mu verným.

Aby súhlas manželov bol slobodným a zodpovedným úkonom a manželská zmluva mala pevné a trváce ľudské a kresťanské základy, príprava na manželstvo je nanajvýš dôležitá.

Prvoradou cestou tejto prípravy je príklad a poučenie rodičov a rodín. Duchovní pastieri a kresťanské spoločenstvo ako „Božia rodina“ majú nenahraditeľnú úlohu pri odovzdávaní ľudských a kresťanských hodnôt manželstva a rodiny, a to tým viac, že v súčasnosti mnoho mladých ľudí skusuje následky rozbitých rodín, ktoré túto prípravu už dostačujúco nezabezpečujú:

„Mladých treba predovšetkým v samej rodine vhodne a včas poučiť o vznešenosti, poslaní a prejavoch manželskej lásky, aby vychovaní v úcte k čistote mohli prejsť v primeranom veku od čestného zasnúbenia do manželstva.“

Sám Boh spečaťuje súhlas, ktorým sa manželia navzájom odovzdávajú a prijímajú. Z ich zmluvy „vzniká z Božieho rozhodnutia trvalá ustanovizeň, a to aj pred spoločnosťou“. Zmluva manželov je začlenená do zmluvy Boha s ľuďmi: „Pravá manželská láska je zapojená do Božej lásky.“

Manželský zväzok ustanovil teda sám Boh, takže platne uzavreté a manželským úkonom zavŕšené manželstvo medzi pokrstenými nemôže byť nikdy rozviazané. Tento zväzok, vyplývajúci zo slobodného ľudského činu manželov a zo zavŕšenia manželstva, je neodvolateľnou skutočnosťou a dáva vznik zmluve zaručenej vernosťou Boha. Cirkev nemá moc vysloviť sa proti tomuto ustanoveniu Božej múdrosti.

„Kresťanskí manželia... majú vo svojom životnom stave a položení svoj vlastný dar v Božom ľude.“ Táto milosť vlastná sviatosti manželstva je určená na zdokonaľovanie lásky manželov a na posilňovanie ich nerozlučiteľnej jednoty. Touto milosťou „si v manželskom živote, ako aj v prijatí a výchove detí navzájom pomáhajú k svätosti“.

Prameňom tejto milosti je Kristus.

Manželská láska samou svojou povahou vyžaduje od manželov neporušiteľnú vernosť. Vyplýva to z daru seba samých, ktorým sa manželia odovzdávajú jeden druhému. Láska chce byť definitívna. Nemôže trvať iba „do nového rozhodnutia“. „Toto dôverné spojenie, čiže vzájomné darovanie dvoch osôb, ako aj dobro detí vyžadujú úplnú vernosť manželov a dôrazne požadujú ich nerozlučiteľnú jednotu.“

Môže sa zdať ťažké, ba dokonca nemožné spojiť sa na celý život s jednou osobou. Preto je veľmi dôležité ohlasovať dobrú zvesť, že Boh nás miluje definitívnou a neodvolateľnou láskou, že manželia majú účasť na tejto láske, ktorá ich vedie a posilňuje, a že svojou vernosťou môžu byť svedkami vernej Božej lásky. Manželia, ktorí s pomocou Božej milosti vydávajú takéto svedectvo, často vo veľmi ťažkých podmienkach, si zasluhujú vďačnosť a podporu cirkevného spoločenstva.
                                 
Podľa Katechizmu Katolíckej cirkvi (1601 – 1658)