Pôst - čas smútku, alebo čas radosti z nápravy a obnovy života?

Podrobnosti

V Starom zákone, u proroka Izaiáša v 58 kapitole, sa  nachádza nádherná vízia nádeje. V jeho časoch sa skupinky exulantov vracajú z Babylónie do svojej vlasti s nádejou na lepšie časy, ale všetko napreduje veľmi pomaly. Ľudia sa cítia opustení Bohom, tradičné cvičenia pôstu už neplatia, už ich vôbec nechápu. Medzi ľuďmi sa šíri rezignácia a sklamanie. Čoraz častejšie je počuť hlasné výčitky voči Bohu: „Prečo by sme mali dodržiavať pôst, ty nás aj tak nevyslyšíš.“ A možno, v nejaký výročný deň pokánia im Boh odpovedá skrze proroka. Prorok sa obracia na ľudí, ktorí sa zdajú byť na prvý pohľad aktívni. Dennodenne sa modlia, pýtajú sa na prikázania, chcú ich dodržiavať, chcú zachovávať pôst, no pôst, ktorý očakáva od Boha mzdu za svoj zbožný výkon, pôst, ktorý skláňa hlavu ako trstinové steblo, pôst prinášaný pod vrecovinou nemá zmysel. Kým sa tí, ktorí sa majú dobre starajú o svoju zbožnosť, tí, ktorí sa trápia musia sa trápiť aj za nich. Túžba po majetku, hádky, vyplácanie dlhov, robí takýto pôst i modlitbu neúčinnou. Pôst, ktorý sa páči Bohu musí vyzerať ináč.

Skutočný pôst sa stará o človeka. Konkrétne to znamená dvoje. Vo verejnom prostredí odstrániť protisociálne štruktúry. Podľa Izaiáša: „Rozviazať zväzky zločinné, roztvoriť zvierajúce putá, prepustiť zlomených na slobodu a rozlámať každé jarmo.“ Tí, ktorí schudobneli a kvôli svojim spoluobčanom sa dostali do otroctva aby boli zaplatené ich dlhy, musia byť zo svojho postavenia oslobodení. Spoločnosť, ktorá udržiava otroctvo, je človeka nehodná. Pre súkromnú oblasť postiť sa znamená lásku k blížnemu. To znamená: „lámať chudobným svoj chlieb, potulných bedárov zaviesť do svojho domu, nahého zaodiať.“ Konkrétne preložené: „Neskrývať sa pred vlastným telom.“ To vlastné telo, to nie sú len moji najbližší príbuzní, moja rodina. Pozornosť sa nesmie sústreďovať len na tých, ktorí patria do môjho spoločenstva, moja pozornosť sa má sústreďovať na všetkých, na všetkých, či sú bohatí, alebo chudobní, lebo všetci tvoríme jedno telo a kto robí dobre svojmu telu, svojmu blížnemu, to dobro sa obracia v Božích rukách na požehnanie. „Vtedy ako zora vypukne ti svetlo a uzdravenie ti náhle vyklíči.“  Temnota vlastného života sa osvetlí a začínajú sa hojiť vlastné rany. Na rane postupne rastie nová koža, nie jednorazovo a náhle, ale postupne začína v tvojom živote prebiehať proces uzdravovania. Tento proces uzdravovania prežíva Izrael keď sa vracia z exilu.
Text pokračuje ďalej: „Bude ťa predchádzať tvoja spravodlivosť.“  Vždy je to Jahve, ktorý vedie svoj ľud a vždy ho dovedie k zdarnému koncu. Spravodlivosť, to znamená, dobré diela tohto ľudu ho sprevádzajú a oni sami pripravujú cestu pre tento ľud. Sláva Jahveho ho chráni a nasleduje: „Vtedy budeš volať a Pán odpovie, budeš kričať a povie: Hľa, tu som.“  Láska k blížnemu nepomáha len blížnemu, ale uzdravuje aj milujúceho. Takýto pôst umožňuje zažiť Boha samého. Rituálny monológ smerujúci do samoty, postenie sa v popole a vo vrecovine, ktoré nevedie k polepšeniu a náprave života sa tu mení na dialóg medzi človekom a Bohom.

Slovo proroka neostáva stáť len pri telesných skutkoch človeka. Pôst je tu prehĺbený o ešte jednu, duchovnú dimenziu. Ukončiť každý útlak, každý výsmech, dať hladnému jesť „ubitú dušu nasýtiš“. Pôst znamená, na jednej strane, dať niečo z materiálneho bohatstva, dať niečo zo svojho. Toto nám možno nepadne ťažko, ale bolestnejšie je ak človek má spolu s tým kúskom chleba dať tomu druhému človekovi aj kúsok seba samého, kúsok svojho srdca, kúsok svojej lásky, svoj vzťah.
Pôst nikdy nesmeruje do vlastnej tašky, do vlastného vrecka, pôst ide ďalej a niekedy až pod kožu. Pri pôste je dôležité nie seba samého odriekaním uponižovať, ale uponížených nasycovať. A ak toto dokážeme, ak takto budeme žiť, vtedy vo tme nášho života vyjde svetlo a naša temnota bude ako deň.
Obraz ľudu tiahnuceho púšťou, „Ja Pán  vás stále budem viesť a budem vás stále nasycovať.“ je dojemný novou dimenziou. Tu už nejde len o uzdravenie z telesných rán. Tam kde sa ľudia už nezraňujú ani slovami, kde sa uzdravujú, tam začína kvitnúť nová civilizácia, civilizácia lásky. Táto civilizácia nosí v sebe rajské črty „budeš ako zalievaná záhrada, ako prameň vôd“.
Namiesto egoistických pôstnych cvičení prichádza výstavba nového spoločného bytia, novej spoločnosti: „I postavia v tebe dávne sutiny, zdvihneš základy zašlých pokolení a volať ťa budú murárom trhlín, obnoviteľom ciest  k bývaniu.“

Keď Ježiš prechádzal Galileou spolu so svojimi učeníkmi a ohlasoval evanjelium, vtedy sa v tomto prostredí okolo Genezaretského jazera začínalo budovať Božie kráľovstvo, lebo chorí a chudobní začínali a mohli znovu dúfať. On a jeho učeníci verili na premieňajúcu silu dobra a spravodlivosti, verili v dôveru, ktorá ľudskú osamotenosť povyšuje do spoločenstva bratov a sestier. Kde začínajú fungovať takéto vzťahy ľudia sa stávajú znova zdravými, tam môžu znova kvitnúť a rozvíjať sa. Od čias Ježiš Krista žiari toto svetlo v našom svete, dáva Božiemu mestu život a tak rastie uprostred nás nový Jeruzalem.
Čo sme my urobili s tým svetlom? Dali sme mu šancu? Svet, v ktorom žijeme, svet naplnený pýchou a egoizmom stále viac a viac nás presviedča, že sme tomuto svetlu nedali šancu. Ale teraz je ten čas, čas milosti, kairos, kedy môžeme čosi zmeniť, kedy sa môžeme obrátiť od egoistických cvičení sebazapierania v popole a vrecovine vlastného egoizmu a pýchy k človekovi, ktorý žije v našej blízkosti. Ak toto dokážeme, ak sa vo svojom každodennom živote budeme zasadzovať za spravodlivosť, bojovať proti korupcii a zlobe, keď si trošku viac budeme všímať ľudí okolo seba, ľudí v núdzi, keď budeme tolerantnejší k tým druhým a dokážeme im odpustiť, vtedy sa začne pomaly obnovovať spustošená krajina a premieňať sa na prekvitajúcu zavlaženú záhradu. Vtedy nad naším životom rozžiari sa svetlo šťastia a radosti a Boh nás uzdraví zo všetkých našich bolestí a pádov. Vtedy budeme volať a Boh odpovie: „Hľa, tu som!“

Želám vám, aby ste túto radosť počas pôstneho obdobia zažili všetci, žeby ste zažili radosť z nápravy života, radosť z obnovy zničených medziľudských vzťahov, radosť z obnovy spustošenej krajiny, ktorá sa bude pred vašimi očami meniť na „prekvitajúcu, zavlaženú záhradu.“

B. Varga

Posledná aktualizácia: streda, 22. február 2012, 17:15