Veľkým problémom kresťanstva je obstáť v dnešnom liberálnom svete a vytrvať na ceste do večnosti. Ktorá cesta je tou ideálnou cestou za Kristom? Ktorá cesta je ideálnou cestou nášho duchovného života? Súčasný svet prežíva obrovský problém, ktorý otriasa základmi Cirkvi a spôsobuje nemalé starosti aj Svätému Otcovi: je to kríza našej viery, ktorú všetci pociťujeme a zasahuje aj náš každodenný život. Nemyslím teraz na krízu ekonomickú, s ktorou bojuje celý svet, ale na krízu našej viery, na krízu pozitívnych hodnôt.

Keď vidíme ako sa naše kostoly pomaly vyprázdňujú, zástupy pred spovednicami rednú, mladí prestávajú mať záujem o duchovné hodnoty a vieru, deti strácajú právo narodiť sa, keď vidíme, že mnohé narodené deti sú nepokrstené a sviatostné manželstvo je podceňované, zmocňuje sa nás smútok a kladieme si otázku, kde sme sa to ocitli?

Polovica našich manželstiev sa rozvádza, medzi ľuďmi vládne otrasná náboženská prázdnota, súčasný človek už nevie rozlišovať ani medzi pravdou a klamlivou ponukou dnešného sveta. Pokojne môžeme hovoriť o kríze, ktorá ohrozuje existenciu Cirkvi a to je kríza našej viery, akú Cirkev už dávno nezažila.

A práve táto situácia, práve tento stav sveta, ktorý Svätý otec dôkladne pozná ho viedol k tomu aby vyhlásil „Rok viery“. Počas tohto roku bolo našou úlohou obnoviť základy, nášho osobného, rodinného, ale hlavne duchovného života, aby sa nám nezrútila architektúra našej duchovnej existencie. Základom na čom toto

všetko stojí, je naša viera. A tu je existenčná otázka, ktorá nás znepokojuje: „Čo znamená viera v mojom živote, aká je jej dynamika?
Pre mnohých je viera nedefinovateľný zbožný cit, akási útecha duše v problémoch a ťažkostiach života. A tu je naše vyznanie: Verím ti Bože, pretože ti dôverujem. Verím v Boha, ktorý sa zjavil v Ježišovi Kristovi tomuto svetu. Verím v Ježiša z Nazareta, ktorý žil so svojimi učeníkmi a prekročil rámec ľudských možností čím fascinoval apoštola Petra až do tej miery, že zvolal: „Ty si Mesiáš, syn živého Boha!“ Žiť pre tento duchovný zážitok z viery a bytostného vzťahu k Bohu vyjadreného našim kvalitným životom je našou úlohou.

Naša viera sa musí stať rozumnou a existenciálnou pohnútkou povedať denne Bohu svoje: „Áno“ Povedať svoje „Áno“ Božiemu zjaveniu, ktoré nám Cirkev predkladá a vykladá. Existenciálne súhlasiť s vierou znamená brať vo svojom živote skutočnosť Boha vážne a deklarovať ju svojim kvalitným životom. Deprimujúca je však skúsenosť, ktorá nám vraví, že veľká časť praktizujúcich veriacich nie je schopná odpovedať na základné otázky týkajúce sa našej viery, nevieme apologeticky brániť Cirkev v dnešnom svete. Aby nás bolo cítiť v dnešnom svete musíme odolať silným ponukám sveta, denne vykročiť s prosbou o živú vieru, ktorá je veľkým darom nebies. Neostáva nám nič iné ako vrátiť sa k našim kresťanským koreňom, zdokonaliť svoj eucharistický život, žiť z Eucharistie, ktorá je pokrmom našej duše. Zintenzívniť našu každodennú modlitbu, ktorá nemôže chýbať na stole nášho rodinného života. Denne čítať Božie slovo a meditovať nad ním. Ponúknuť svetu zlepšenie našich medziľudských vzťahov na hodnote lásky, ktorá je fundamentálna v našom kresťanskom živote. Ak tieto hodnoty znova dostaneme do nášho života, naša viera bude rásť, bude hmatateľná a prinesie nám nové hodnoty, ktoré dnešný svet stráca.

„Rok Viery“ sa pomaly chýli ku koncu a je na mieste položiť si otázku ako som ho prežil. Urobil som aspoň maličký krôčik k zdokonaleniu, k rastu svojej viery? Objavil som hodnoty, ktoré súčasný svet ignoruje a považuje ich za spiatočnícke? Zakúsil som počas tohto roka prerod od citu, od nesprávneho chápania viery k realite, k živej viere, ktorá je hmatateľná v mojom živote? Čo som ja sám urobil preto aby sa moja viera pozviechala a zažiarila v plnej kráse?

Ak sa nám nepodarilo posunúť ďalej vo svojej viere nebuďme smutní, neospravedlňujme sa, ale, začnime intenzívne pracovať na sebe, na oživení svojej viery, semienko ktorej do našich sŕdc zasiali naši dobrí rodičia.